V jedno jarné slnečné ráno kráčam na Kozí chrbát (1330 m n.m.), najvyšší vrchol v Starohorských vrchoch (1). Keďže som si konkrétny plán vymyslela na poslednú chvíľu, nevedela som celkom do čoho idem. Predpoveď počasia však sľubovala jasné a slnečné počasie. V tomto období na prechádzkach v lesoch vidím občas aj medvedie stopy, ktoré vo mne vzbudzujú prirodzený rešpekt, prechádzajúc územím tejto divokej šelmy. Snáď žiadne iné zviera nie je vnímané ľuďmi tak skreslene ako medveď (2).
Na konci dedinky Hiadeľ si všimnem modrú značku – počiatočný bod naplánovanej trasy. Cesta vedie po modrom značení, z ktorého je treba v závere tesne pod vrcholom prejsť na červenú značku. Popri asfaltovej ceste po väčšine dĺžky trasy s miernym stúpaním sa tiahnu stĺpy s vedením vysokého napätia, ktoré môžu esteticky náročnejším ľuďom (ako som ja :D) rušiť dojem z inak prekrásneho horského okolia. Je preto možné zvážiť inú trasu (napr. z Donovál).
Po chvíli v diaľke vidím na ceste stojace autá. Po asfaltovej ceste sa dá vyviezť autom až na toto miesto, za ktorým je po pár metroch osadená závora. Podídem bližšie. Vidím spoločný hrob a pamätník – náhrobník vo forme mohyly postavený obetiam fašizmu z prírodného kameňa s kovovou tabuľou s textom (3). Chvíľu sa zamýšľam. Mysľou mi beží cena slobody, za ktorú naši predkovia položili životy a zaplavia ma pocity pokory a úcty.
Zastavujem pri označníku. Vstupujem na územie Národného parku Nízke Tatry. Trasa pokračuje do lesíka, no vstup do lesa nevedome prehliadam a pokračujem za závorou rovno po asfaltovej ceste. Po asi polhodine vyberám z vrecka navigáciu a zisťujem, že som mimo trasy (to sa mi stále často stáva :D)…Takže sa vraciam späť k označníku a akurát vidím vychádzať dvoch turistov z lesíka a nenápadnú odbočku, ktorú som prehliadla. Povzbudená stretnutím s turistami vchádzam do lesa! Nie príliš hustý zmiešaný les a mierne stúpanie si krátim fotením machu na skalách, stromov a pri každom šuchote či inom zvuku spozorniem. Väčšinou sú to len lesné myši, ktoré sa rýchlosťou blesku snažia dostať popod korene do nory a uniknúť môjmu zvedavému pohľadu.
Po chvíli vychádzam z lesa k malému prístrešku s ohniskom v Hiadeľskom sedle (1099 m n.m.) (4). Chvíľu si posedím, odýchnem, napijem sa a pred posledným úsekom na vrchol Kozieho chrbta, ktorý sa zdá byť krátky no za to strmý, načerpám novú energiu.
Pod Kozím chrbtom stretávam rodinu s deťmi schádzajúcu dole a dvoch ďalších ľudí. Cesta na chrbát je šmykľavá, bahno a roztápajúci sa sneh robí výstup cez korene stromov a skaly trochu komplikovanejším v tomto ročnom období. Opatrne sa štverám. Sledujem červenú značku. Kráčam snehom, pomedzi ihličnaté stromy. Tento úsek sa zdá byť rozprávkovo krásny no nie je takmer vôbec vidieť cez stromy okolie. Pokračujem po stopách v snehu od topánok. Po krátkej chvíli sa ukazuje konečne čistinka a očakávaný výhľad. Dostávam sa na vrchol. Stretávam tu ďalších turistov. Zaplavujeme ma radosť. Kochám sa. Len tak sa pozerám aké krásne hory tu máme, my, Slováci 🙂
Zdroje:
(1) Gajdoš A., Klaučo M., Škodová M. – Hodnotenie krajinnej štruktúry a ekologickej významnosti ekotonov lesnej vegetácie v Starohorských vrchoch: https://www.sav.sk/journals/uploads/03101207Gajdos%20et%20al.pdf
(2) Strážca divočiny – Medvede v Tatrách SK: https://www.youtube.com/watch?v=o_0uMbgQw7Q&ab_channel=OrgowankO
(3) Obec Hiadeľ – pamiatky SNP: https://www.hiadel.sk/kam-v-obci/pamiatky-snp.html
(4) Obec Hiadeľ – turistika: https://www.hiadel.sk/kam-v-obci/turistika.html