V úvode environmentálnej teórie sa rozlíšeniu týchto dvoch termínov venuje priestor, pretože objasnenie hraníc medzi ekológiou a environmentalistikou je akousi „abecedou“. Jasné vymedzenie a odlíšenie týchto dvoch vedných disciplín nedovoľuje vzniku prívlastkov, ktoré vo svojej podstate nemajú zmysel (napr. ekologický obal, ekologická stavba, ekologické pitie kávy, ekologická výroba atď.). No napriek tomu sú z dôvodu akejsi základnej neznalosti, zamieňané v televízii, na internete či v bežnej komunikácii a ide o pomerne veľmi častý jav. Takže kedy použiť prívlastok ekologický a kedy zas environmentálny?
Počiatky a formovanie ekológie
Ekológia je veda. Výraz pochádza z gréckeho „oikos“ = dom alebo obydlie (miesto kde žijem) a gréckeho „logos“= veda. Za najstaršie poznatky, ktoré môžeme charakterizovať vo vzťahu k ekológii pokladáme časti zápiskov gréckych filozofov Hippokrata, ktorý žil v rokoch 460 – 370 p. n. l., Aristotela (384 – 322 p. n. l.) a jeho žiaka Theofrasta, botanika, filozofa a prírodného bádateľa. Veľkí biológovia 18. – 19. storočia prispeli tiež k rozvoju poznania ekológie. Zákonitosti šírenia rastlín na Zemi vzhľadom na klimatické podmienky prvýkrát opísal známy nemecký prírodovedec Alexander von Humboldt (1769 – 1859). Títo ani starovekí filozofi však nemali pre tieto poznatky jednotné pomenovanie. Termín ekológia navrhol až nemecký biológ Ernst Haeckel (1834 – 1919) vo svojej knihe Generelle Morphologie der Organismen (Všeobecná morfológia organizmov) v roku 1869. Ako samostatný odbor biologických vied vznikla ekológia až v období okolo roku 1900, pričom súčasťou nášho bežného života sa tento pojem stal až v posledných desaťročiach (1).
Čo skúma ekológia?
Ekológia patrí medzi pomerne mladé vedné disciplíny. Jej prvú definíciu sformuloval Ernst Haeckel v roku 1866, ktorý ju pokladá „za vedu o vzájomných vzťahoch organizmu k jeho anorganickému a organickému prostrediu, zvlášť o jeho priateľských a nepriateľských vzťahoch k tým rastlinám a živočíchom, s ktorými prichádza do styku“. (1) Inými slovami, ekológia skúma vzťahy medzi živými organizmami a prostredím a medzi živými organizmami navzájom (2). Môžeme ju členiť podľa viacerých hľadísk. Na všeobecnú, špeciálnu, aplikovanú ďalej podľa taxonomických skupín (ekológia mikroorganizmov, rastlín, živočíchov) či podľa vymedzenej skupiny organizmov (ekológia cicavcov, rýb, vtákov atď.). Môžeme ju členiť aj podľa predmetu skúmania – druhu, populácie prípadne celého spoločenstva (1). O ekologických problémoch môžeme hovoriť teda len vo vzťahu k živým organizmom. Môžeme vidieť, aký široký záber ekológia ako vedná disciplína má, avšak v svojej podstate pojednáva stále o živých organizmoch a ich vzťahoch navzájom ako aj s prostredím, v ktorom žijú (2).
Počiatky a formovanie environmentalistiky
Slovo environmentalistika pochádza z anglického „environment“ = prostredie alebo okolie. Najstaršie myšlienky o životnom prostredí môžeme nájsť v džinizme. Džinizmus je indické náboženstve, ktoré vzniklo pravdepodobne súčasne s budhizmom. Pochádza zo starej Indie zo 6. storočia pred Kristom. Už v 13. storočí anglický kráľ Edward I. zakázal spaľovanie uhlia v Londýne z dôvodu znečisteného ovzdušia. Aj arabskí vedci ako Avicenna či Al Kindív medzi 9. a 13. storočím vo svojich prácach rozoberali problematiku nakladania s tuhým komunálnym odpadom, hodnotením vplyvov človeka na životné prostredie, znečistením ovzdušia, vody či pôdy. V 19. storočí boli v Anglicku prijaté rozsiahle zákony zaoberajúce sa znečisťovaním životného prostredia. Ich cieľom bola regulácia znečisťovania ovzdušia. Environmentalistika ako vedná disciplína sa začala formovať a rozvíjať v 20. storočí a jej povedomie začalo narastať v začiatkoch 21. storočia (tzn. po roku 2001). Vplyvom tohto narastajúceho povedomia environmentalistiky v 21. storočí bolo prijatých množstvo dohovorov, zmlúv, opatrení a protokolov, ktorých úlohou je zachovať čo najpôvodnejší stav planéty a zároveň vyhovieť ľudským potrebám (4). Ktoré dohovory a zmluvy to sú sa môžeš dozvedieť v tomto článku. A práve preto bude na mieste použiť v súvislosti s výrobou či produktami práve prívlastok environmentálny alebo environmentálne vhodný.
Čo skúma environmentalistika?
Environmentalistika (nazývaná aj technológia životného prostredia) sa zameriava na antropogénne činnosti, ktoré smerujú k narušeniu ekosystému (4). Ekosystém a hierarchia usporiadania živých sústav je téma na osobitný článok. No v skratke vyjadrené – abiotické prostredie spolu so spoločenstvom (spoločenstvo predstavuje populácie rastlín, živočíchov, húb a mikroorganizmov) predstavuje ekologický systém tzv. ekosystém, tvorený teda anorganickou a organickou hmotou (3). Environmentalistika reguluje činnosť odvetí tak, aby sa vylúčili alebo minimalizovali ich nepriaznivé vplyvy na narúšaný ekosystém. Jedná sa teda o multidisciplinárny technický odbor (2). Predstavuje zároveň aj monitoring a ochranu zložiek životného prostredia, ochranu zdravia človeka a nakladanie s prírodnými zdrojmi (4). Otázkami znečisťovania životného prostredia, jeho prevenciou konkrétnymi riešeniami na znečisťovanie a kvalitou životného prostredia sa zaoberá environmentálne inžinierstvo, ktoré rieši aj otázky ďalších samostatných celkov – environmentálnych systémov riadenia, manažmentu štátnej správy životného prostredia či environmentálnej politiky a práva. Manažment životného prostredia (environmentálny manažment) je u nás možné študovať aj ako samostatný odbor (2).
Správna terminológia vyjadrujúca problémy, ktoré sa netýkajú živých organizmov ani vzťahu živých organizmov k prostrediu, v ktorom žijú ale problematiky vhodnosti či šetrnosti (napr. produktov, výrobných procesov, regulatív) k životnému prostrediu bude teda nasledovná – environmentálne vhodný obal, environmentálne vhodná stavba, environmentálna (trvalo udržateľná) produkcia kávy, environmentálna politika, environmentálny vplyv atď. V kontexte vhodnosti resp. šetrnosti k životnému prostrediu je potrebné vždy používať obsahovo správne spojenie „environmentálny“, „environmentálne vhodný“ alebo „vyhovujúci“, „priaznivý z environmentálneho hľadiska“ prípadne „trvalo udržateľný“ a pod.
S láskou,
autorka
Zdroje:
- (1) Trnka A., Peterková V., Prokop P.: Ekológia pre pedagogické fakulty. 2006.
- (2) prednášky
- (3) Križan J.: Biológia
- (4) Peterková V., Iľko I.: Environmentalistika pre pedagogické fakulty. 2020.