Dnes ráno som sa do poslednej chvíle nevedela rozhodnúť, či ísť na kopec, alebo sa na to vykašlať. Vietor nepredpovedal najpríjemnejší zážitok na horách, lavínová situácia neumožňovala žiadne neuvážlivé rozhodnutie.
Kontrolujem ráno opäť počasie. Nakoniec rozhoduje ne-hmla. Do poslednej chvíle premýšľam kadiaľ ísť bezpečne, čomu sa vyhnúť. A k tomu dnešný vietor určite zas preskúša moju mentálnu silu, cítim to v kostiach. Z vetra mám blok, odvtedy ako som sa ocitla počas orkánu v kabíne lanovky s otvorenými dverami v asi 10-tich metroch nad zemou, držiac sa rukami zábradlia vo vnútri kabíny a so snowboardom šúchajúcim sa po podlahe. Kabína sa nakláňala a ja som videla, že ten snowboard len tak tak skoro vypadol. Nebolo možné ísť dole, odfukovalo ma so snowboardom v ruke postojačky a viditeľnosť bola nulová, takže do lanovky sa „muselo“ ísť, ibaže povolila poistka.. Ale to je iný príbeh. Takže menšia panika ma ešte občas z vetra chytí.
Ach, tie krásne zapadané snehom, moje milované ihličnany, navôkol hádam aj meter snehu! Vymodlený januárový sneh vŕzga pod nohami. Šlapem hore dolinou nejakú chvíľu, pofukuje slabý vetrík. Popri prudkom stúpaní niekde za polovicou cesty zhruba, čím viac sa približujem na hrebeň, dáva o sebe vedieť, prudko sa ma dotýka vietor. Úplne hore je to trošku boj kto z koho? Vyhrávam. V nárazoch tipujem minimálne 100 km/h. Cesta ťažká ale krásna. Podľa predpovede mali byť nárazy o trochu nižšie, zas to nejak nevypočítali úplne najpresnejšie, ale rátam s možnosťou úkrytu na chate. To je moja rezerva. Keď sa mi oblasť na hrebeni úplne otvára, čo najrýchlejšie sa premiestňujem na splitboarde do závetria k dverám. Otváram ich a v teple ma vítajú pohľady spolu-chatovníkov.
Sedím. Popíjajúc a rozprávajúc sa pozriem občas vonku cez okno. Či sa náhodou počasie neumúdrilo. Ani náhodou. Vidím do polovice sklennej okennej tabule ako je od zeme napadnutý snehJ Počujem a vidím nárazy vetra ako rozfúkava sneh pred chatou a začína ma chytať mierna nervozita.. Ej ale sa mi nechce do tej fujavice. A ani z tohto tepla! Najradšej by som tu ostala. Skladám splitboard. Tesne pred dverami si dávam čiapku, helmu, okuliare a cez celú tvár obliekam nákrčník. Jediný kontakt so šľahajúcim vetrom má môj nos.. Vchádzam do bieleho pekla. Nárazy sú silné. Držím snowboard v ruke, vykročím a vzápätí padám na zem. Topánkou sa prebáram pol metra do snehu, ostávam zaseknutá. Na 100% plne sústredená v prítomnom okamihu sa snažím vytiahnuť jednu nohu a prestúpiť trochu vedľa snáď na zatvrdnutejší sneh, no vzápätí opäť padám. Preciťujem vlastnú nedôležitosť, malosť, pokoru. Rozvahu i odvahu mi dodáva človek predo mnou, vidím ako kráča a tiež padá. Presne ako ja. Dvíha sa. Vidím ako to dokázal, takže sa povzbudzujem, snáď náraz nebude už silnejší. Keďže je možnosť ostať na chate a prespať, moja hlava má na výber, takže úplnej bezmocnosti neprepadám (hm). Keby bolo veľmi zle, vrátim sa. Hlavne nepoddať sa strachu. Vietor sa hrá s mojou hlavou, opiera sa do dosky, takže sa snažím ju pevne držať v ruke, aby mi ju nevytrhol. Oproti vidím ďalšieho človeka, ako kráča smerom k chate. V silnom náraze sa otáča chrbtom k vetru. Obúvam sa do viazania. Konečne mám pocit, že som ťažšia s obutou doskou. Paráda. Spúšťam sa. Pomaly sa dostávame k začiatku zimného značenia, spúšťam sa rovnobežne s ním. Hlavne rýchlo z tadeto dole. No sneh tu hore je perfektný. Tvrdý podklad s vrstvou čerstvého snehu zaručuje komfortnú jazdu na tomto úseku. Nižšie v oblúkoch sa nedá celkom oprieť do dosky, akoby som potrebovala, nerovnomerne naviaty sneh ma miestami vyhadzuje z rovnováhy. Vietor je silný prvých pár desiatok metrov, a tak jediné, čo sa snažím je dokončiť oblúk bez pádu. V hlbokom mäkkom prašane akýkoľvek pád znamená na snowboarde možné zaseknutie a problém sa zodvihnúť bez palice či pomoci. Nedovoľujem si vybočiť k vzdialenejšiemu miestu k stromom do vedľajšieho mierneho (ale i tak za takýchto snehových podmienok) rizikového svahu aj keď niekoho som na tomto mieste dnes lyžovať videla.
V doline je úplne ticho. Konečne tu vietor takmer úplne ustal. Navôkol prenádhera! Až v tomto okamihu zo mňa opadá nervozita z vetra.
Ak by som sa riadila pravidlom, že na hory chodím v zásade len v jasnom a.k.a. ideálnom počasí, to by bola mizéria! Koľko takých dní vyjde práve na víkend v roku? Niekto nechodí do hôr keď je napríklad pravdepodobnosť (nejaká šanca povedzme) dažďa. Mne to ale príde škoda, pretože práve v takýchto nekomfortných chvíľach, kedy človek nepodcení vedome situáciu (má možnosť napríklad ukrytia v prípade skutočne nepriaznivých podmienok) a je nútený sa vynájsť či prekonať svoj strach práve tieto chvíle mu dajú nezaplatiteľnú skúsenosť. Takú, ktorá mu nabudúce môže práve pomôcť sa správne rozhodnúť. Viacnásobné overovanie predpovede počasia, ktorá aj tak niekedy nevyjde, či čakanie na to „správne“ počasie, vie byť poriadne frustrujúce..
S vyštípanými líčkami od vetra po ceste hore, sedím doma v teple zababušená v deke a baštím teplú vegan večeru. Možno pre niekoho divoká kombinácia, ale mala som na večeru steakové šampiňóny a zeleninu, ktorú som pripravila nasledovne. Šampiňóny som podusila chvíľu na cibuli, cesnaku a vode, okorenila, pridala mrazený hrášok a po chvíli pokrájaný zázvor a nakoniec paradajky a prikryla pokrievkou. Ako sa huby a zelenina dusili a paradajky po chvíli rozvarili, pridala som v závere čerstvé bazalkové listy a tak z toho vznikla chutná paradajkovo-bazalková omáčka! Uvarené fazuľové zelené struky a ružičkový kel som okorenila a opiekla na panvici bez oleja nejak tak do chrumkava trochu a pridala do mojej „vegan bowl“ ešte nejaký zdravý tuk a.k.a. avokádo keďže orechy som nemala pripravené (namočené) na prípravu dresingu a pridala zelené olivy aj čerstvý šalát. A zaklincovala som to kyslou kapustou zo suda! Avokádo som posypala sezamovými semiačkami a poliala všetko ešte tahini. Mňam.
Pocit eufórie akéhosi šťastia kombinovaného s vďačnosťou a spokojnosťou pociťujem pri zjazde dole a potom večer doma v pohodlí, v teple, hlavne najedená :D. Spomínam na dnešok. Nepoznám lepší pocit. Ak by nebolo takýchto dní, nikdy by zo mňa neurobili ženu, akou som dnes. Tie ťažšie chvíle nás posúvajú osobnostne dopredu a robia z nás silnejších. A preto sa im nevyhýbam.
Majte sa krásne. real nature lover.
Ak sa ti moja tvorba páči daj jej like a nezabudni odoberať môj kanál na youtube, aby ti neušlo žiadne moje nové video. Prípadne mi napíš nejaký pekný komentár a dávaj na seba pozor J
p.s.: nové backcountry snowboarding video už čoskoro