Západné Tatry – dychvyrážajúca krása. Ako som tentokrát porazila svoj strach z exponovaných miest.

Je voľný deň a ja sa chystám stráviť ho na horách. Počasie sľubuje jasnú oblohu a tak si nenechávam utiecť príležitosť uvidieť naše krásne hole a štíty počas možno posledného slnečného dňa, predtým ako príde prvý sneh. Z noci do rána sa počasie ale nečakane mení a tak na poslednú chvíľu na parkovisku upravujeme plány. Obloha je zamračená a keď sme už merali cestu sem (do Liptovskej Osady) nie je inej cesty než ísť ďalej za slnkom. A tak namiesto do Nízkych Tatier mierime do Západných. To som ani len netušila, že dnes budem bojovať s vlastným strachom z exponovaných miest.

Vôbec som nečakala, že v tento deň budem mať možnosť byť práve v tú najkrajšiu hodinu na tak nádhernom, dychvyrážajúcom mieste. Na mieste, ktoré si ťa podmaní svojou krásou, majestátnosťou, ktoré vplýva na tvoje emócie… a tak intenzívne cítiš pokoj, radosť, šťastie, pokoru.. Žiadny západ slnka nebol v pláne dokonca ani prechod cez štíty.. ale ono keď sa človek dostane na pokraj svojich pomyslených hraníc či limitov, niečo, čo ho dovtedy desilo alebo povedzme, že má za sebou traumu, kedy bol na smrť vydesený a táto skúsenosť sa mu opäť pripomenie, o to väčší je to zážitok v momente keď sa mu podarí tie svoje limity v hlave potlačiť. Mne sa takéto niečo stalo práve teraz. Kedysi som sa ocitla vo veľmi nepríjemnej situácii, keď sa počas víchrice v lyžiarskom stredisku, otvorili dvere na kabíne na lanovke vo výške niekoľko desiatok metrov nad skalnatým úsekom a s otvorenými dverami, kolísajúc sa zo strany na stranu, v jednom momente takmer kabína narazila do stožiara, držala som sa najsilnejšie ako som vedela a snažila sa nevypadnúť (s doskou) von. Možno práve preto ma dodnes nárazy vetra desia a exponované miesta (úzke exponované skalnaté chodníky vrcholov zo strán tvorené strmými svahmi vo veľkej výške) privádzajú do stresu. Keď druhí v pohode kráčajú ďalej a mne sa začne točiť hlava a myšlienkami som zas na tom mieste, kde ma víchrica doslova odfukovala so snowboardom zo svahu, takže zjazd dole neprichádzal do úvahy nie len z dôvodu zlej viditeľnosti ale aj pre silné nárazy vetra.

O to viac bol pre mňa tento deň nezabudnuteľný! Pretože taký zážitok by som nikdy nezažila, keby som neprekonala tento môj strach a trvala na tom, ísť naspäť cestou, ktorou sme vyšli hore (popri kosodrevinke). Uvedomila som si tiež, že nie každý má možnosť byť tam kde som a vidieť tú krásu, ktorú vidím, pri západe slnka, zrovna v túto chvíľu, na tomto mieste…

Neviem koľkokrát sa mi ešte zatočí hlava, neviem koľkokrát ešte budem musieť prejsť podobnými miestami, aby som sa raz a navždy zbavila tohto strachu a či vôbec sa to raz zmení.. ale ako povedala Judy Blume,

Každý z nás musí čeliť svojim strachom. Našou povinnosťou je postaviť sa im tvárou v tvár, pretože, to, ako ich zvládneme, nám určí smer, ktorým sa vydáme po zvyšok života. Buď zažijeme dobrodružstvo alebo nás obmedzí strach z neho.“

Video z mojej cesty

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.